Súdiš ma, špinu moju staviaš potupne na odiv,
hnevom proti mne sršíš, dôvod však nemáš,
do duše jedovaté šípy bodáš, jed do tváre pľuješ,
hriechy z minulosti oživuješ, trápenie pôsobíš,
nohy podrážaš, pokojne spávať nedáš.
Svojimi rtami a skutkami mnoho bolesti šíriš,
pľuješ, haníš, po nociach plány svoje kruté spriadaš,
siete nohám našim strežíš, aby sa potkli, zamotali,
priepasť našim dušiam kopeš, rozdeliť túžiš, ranenú ovečku od pastiera odháňaš.
Obidvoch ráňaš jazykom hadím, jedom tráviš,
právo nemáš na to, na čo dychtivo siahaš,
Nezabúdaj však, pastier ovečku bude chrániť pred vlkom,
ovečka, hoc ranená, bude ľnút k svojmu pastierovi,
hanivým rečiam neverí, neopustí, v čo však dúfaš.
Súdiš ma... teba však bude súdiť Boh, zaplačeš horko,
vydáš počet z rán, ktoré si zasadila do duší,
prajem ti, aby ti dal Boh presne to, čo si zaslúžiš...
Za mňa, ovečku i za neho, pastiera...